Všetky články

Existujú dva druhy pohybu. Jeden je ten, čo poznáme – vedomý, zámerný, zrozumiteľný. Vychádza z mysle, z tých pár odrobiniek mozgu, ktoré si viem ako-tak aktivovať, keď sa mi chce.

V dávnych časoch, ktoré pamäť už dávno pochovala, stála nad svetom veža. V tej veži žilo 36 bohov, každý so svojimi túžbami, slabosťami a osudmi. No tento príbeh patrí iba jednému z nich – volal sa Eloi.

Keď som sa konečne odvážila vstúpiť do noci, očakávala som aspoň slabý záblesk hviezd. Ale nebolo tam nič. Tma noci bola absolútna ako nepreniknuteľný závoj, ktorý pohltil všetko.

Už ste sa niekedy pozreli realite do očí a povedali si: „Wow. Tak toto je ono? Túto skutočnosť volám môj život?”

Vždy som chcela poznať. V krajine, kde som sa narodila, sme po zotmení nemohli chodiť von. Také bolo status quo. Ľudia v noci neopúšťali svoje príbytky a ani si nepamätali, či niekedy boli časy, kedy po zotmení bežne chodievali von. Občas tento fakt dotazovali malé deti, keď sa pýtali svojich rodičov, prečo ľudia vo svete fungujú tak, ako fungujú. A rodičia odpovedali: „Ak v noci vyjdeš von, zaiste umrieš. Nikdy nechoď von v noci, počuješ ma? Nikdy!”

Žijeme v časoch, ktoré sú takmer dokonalé, a práve preto sú občas úplne neznesiteľné. Milujem pokrok, naozaj. Som prvá, ktorá oslavuje teplú vodu a splachovací záchod, pretože predstava, že by som si mala v mene „návratu k prírode“ odskočiť niekde do mrazivého lesa, ma úprimne nedesí o nič menej než ranná káva bez kofeínu.