Ako zistiť, či už dozrel čas na napísanie knihy?

Nechodia za mnou ľudia, ktorí nemajú čo (hodnotné) povedať.

Práve naopak. Väčšinou majú čo povedať až príliš. Majú roky skúseností, príbehov, poznaní, poučení z omylov, odbornosti, bolesti aj víťazstiev. 

Neprichádzajú s prázdnou hlavou. Prichádzajú s hlavou plnou tak, že keby sa to celé naraz otvorilo, BUM! A je vymaľované.

Chcú písať knihu. Alebo si aspoň myslia, že chcú písať knihu. A niekde vnútri tušia, že áno, je to tam, niečo vo mne je. Lenže medzi „niečo vo mne je“ a „toto je kniha“ je obrovské územie. Také to územie, kde sa roky zakladajú poznámky, nakupujú zápisníky, presúvajú dokumenty s názvom kniha_finálna_verzia_naozaj_3 do kniha_finálna_verzia_ale_uz_naozaj_vazne a človek si pritom nenápadne pestuje ilúziu, že to celé stále nejako dozrieva.

Niekedy áno. Niekedy nie.

Ľudia za mnou chodia s vetami ako:

Mám toho veľa a neviem, kde začať.

Mám silnú tému, ale neviem, či je z toho kniha.

Mám príbeh, ale neviem, ako ho povedať bez toho, aby som sa v ňom stratil/a.

Mám skúsenosti, ale keď ich začnem písať, je z toho buď odborný referát, alebo vnútorný výlev.

Mám chuť, ale neviem, či som pripravený/á.

Mám pocit, že by som to už mal konečne dať von, ale zároveň sa toho desím.

A potom príde obľúbená sebadeštrukčná skratka:

Asi som lenivý/á.

Asi na to nemám.

Ja vlastne neovládam gramatiku.

Asi ešte nie som dosť dobrý/á.

Asi potrebujem viac disciplíny, lepší systém, viac času, menej detí, viac pokoja, štyrilión eur, vyladené čakry, nový notebook a ideálne chalupu s výhľadom na les, kde sa konečne zjaví prvá veta. 

Niektoré z týchto vecí sú, samozrejme, pravda. Disciplína sa hodí. Systém tiež. Nový notebook síce knihu nenapíše, ale vie veľmi dôstojne vyzerať na stole vedľa pohára s kávou.

Niekedy však ešte tá kniha naozaj nemá vzniknúť.

Nie preto, že téma nie je dôležitá. Nie preto, že autor nemá čo povedať. Ale preto, že ešte nedozrelo niečo podstatné, čo je súčasťou celej skladačky.

Na základe mojich skúseností to môže byť:

👉 Niekedy ešte nedozrel autorský hlas.

Človek má tému, ale hovorí ju cudzím jazykom. Znie ako knihy, ktoré čítal. Ako školenie, ktoré absolvoval. Ako odbor, v ktorom sa naučil správne formulovať. Ako človek, ktorý sa bojí vlastnej vety, a tak ju radšej oblečie do bezpečného saka odbornosti.

Lenže kniha potrebuje hlas, ktorý vie niesť váš uhol pohľadu na to, o čom hovoríte.

👉Niekedy ešte nedozrela skúsenosť.

Téma je silná, ale akosi sa na nej cítite stále ako na vode. Je tam pocit, záblesk, jedna veta, ktorá autora drží za golier. Možno jedna udalosť, jeden prelom, jeden vhľad. To môže byť výborný článok. Prednáška. Kapitola. Možno začiatok.

Ale kniha potrebuje viac než vnútorný tlak.

Potrebuje vrstvy. Príklady. Opakovanie v rôznych situáciách. Rozpory. Konkrétnosť. Materiál, ktorý prešiel životom, nie len hlavou. Lebo papier znesie veľa, ale čitateľ nie je povinný niesť za autora to, čo autor ešte nestihol pochopiť.

👉 Niekedy chýba odstup.

To je obzvlášť citlivé pri osobných témach. Človek je ešte príliš vnútri. V texte je cítiť pravda, ale aj dym. Je tam sila, ale aj neporiadok po výbuchu. Autor ešte nepíše knihu, autor sa ešte snaží zachrániť a celé to pochopiť. Čo je tiež fajn. Väčšinou je toto vlastne prvý krok. 

A to nie je zlé. Len to netreba zamieňať.

Denník je iný priestor než kniha. Terapia je iný priestor než rukopis. Výlev môže byť dôležitý, dokonca nevyhnutný, ale ešte z neho automaticky nevzniká text, ktorý unesie iného človeka. Nie všetko, čo je úprimné, je už pripravené na čitateľa. Táto veta by mala visieť nad každým otvoreným dokumentom ako požiarne upozornenie.

👉 Niekedy chýba pevný tvar.

A to je najčastejší problém ľudí, ktorí majú veľa čo povedať. Všetko so všetkým súvisí. Každá téma je dôležitá. Každá odbočka má dôvod. Každý príbeh si pýta miesto. Každá kapitola sa rozrastá ako cuketa v auguste, ktorú už nikto nechce jesť, ale všetci sa tvária, že je to dar.

Lenže kniha nie je miesto, kam autor konečne odloží všetko, čo zažil, pochopil, prežil, prečítal, odpustil, neodpustil a ešte k tomu pribalí tri metodiky, rodinný príbeh a posolstvo pre ľudstvo.

Kniha potrebuje výber. A výber bolí, pretože znamená, že aj dobré veci nemusia patriť práve sem.

(BTW presne toto som dnes riešila, ešte teraz sa počujem 3x hovoriť: Bacha s tým narcizmom a držme sa kostry, lebo skĺzneme do knihy o narcizme - o tom môžem napísať možno ďalší článok s názvom „Ako udržať svojho autora na uzde” 😃)

👉 Niekedy chýba systém.

Nie systém ako tabuľka, ktorá zabije všetko živé a nechá po sebe len suchú kostru s nadpisom „obsahová stratégia“. Systém ako opora. Ako spôsob, ako rozlíšiť jadro od ozdoby, kapitolu od poznámky, nosnú myšlienku od milovanej vety, ktorú si autor necháva len preto, že sa mu podarila v utorok o 23:48 a odvtedy ju považuje za literárny dôkaz vlastnej existencie.

Bez systému sa kniha často tvári ako hlboká, ale v skutočnosti je možno len rozliata.

👉A niekedy ešte nedozrel samotný autor.

Nie v zmysle, že nie je dosť dobrý. To je ďalšia obľúbená pasca. Čakať, kým budeme dosť dobrí, dosť múdri, dosť vyrovnaní, dosť pripravení, dosť pokojní a v ideálnom prípade aj dosť fotogenickí na zadnú obálku. (Ja doteraz čakám, kým schudnem 5 kíl 😃)

Autor nedozrieva do dokonalosti.

Autor dozrieva do schopnosti niesť vlastnú tému bez toho, aby ju celú vysypal na čitateľa ako tašku z povaly. K tomu mu pomáha kto? 👉 editor. YES! 

🧐 Ako teda zistiť, či už dozrel čas?

👉 Možno podľa toho, že téma sa vracia. 

Dlhodobo vás ťahá za rukáv a nedá vám spávať. Jednoducho musíte! Objavuje sa v rozhovoroch, v práci, v otázkach ľudí, v situáciách, ktoré si všímate, v poznámkach, ku ktorým sa vraciate aj vtedy, keď už ste si stokrát povedali, že teraz na to naozaj nemáte čas.

👉 Možno podľa toho, že už o nej neviete len hovoriť, ale aj mlčať. 

To je dôležité. Kým má autor potrebu vysvetliť všetko naraz, väčšinou ešte netvorí knihu, ale búcha vnútorný ohňostroj démona eufórie na všetky strany. Zrelosť prichádza vtedy, keď viete, čo povedať teraz, čo neskôr a čo vôbec. Keď viete rozlíšiť jadro od peknej odbočky, ktorá sa vám páči len preto, že znie múdro.

👉 Možno podľa toho, že už nechcete len „dať niečo von“.

Táto veta je veľmi zradná. Dať niečo von môže znamenať odvahu. Ale môže to znamenať aj to, že autor z nejakého dôvodu cíti tlak a očakávania. Musím, aby… 

Kniha nemá byť len úľava pre autora. Má byť forma, ktorá niečo unesie aj pre čitateľa.

👉 A možno podľa toho, že pred knihou síce cítite rešpekt, ale nie paralýzu.

Rešpekt je zdravý. Paralýza je ble. Fujky.

Takže zhrnutie: Kniha nemusí vzniknúť hneď, keď dostanete nápad. Niekedy potrebuje čas. Nie je to výhovorka, je to skôr niečo ako kompost. Veci sa tam rozkladajú, miešajú, smrdia, menia tvar, prestávajú byť pekné a začínajú byť použiteľné nejakým iným spôsobom. Nie je to romantický proces. Je to skôr vnútorné hospodárstvo s biologickým odpadom. Ale práve tam často vzniká živná pôda pre čo? Niečo FASA!

Otázka teda nie je len:

Mám napísať knihu?

Lepšia otázka je:

Dozrel už ten nápad na knihu natoľko, aby uniesol hlas, skúsenosť, odstup, pevný tvar, systém a čitateľa?

Lebo kniha nie je (len) dôkaz, že máte čo povedať. Aj keď vlastne je.

Ale primárne je kniha médium, ktoré veľmi rýchlo preverí, či to, čo hovoríte, viete aj usporiadať, niesť a odovzdať bez toho, aby sa pod tým musel čitateľ brodiť po kolená.

(Tento článok je prvý zo série Od nápadu ku knihe: čo si ujasniť pred písaním)