Kto je váš čitateľ (a prečo to nie sú „všetci“)

Tento text NIE JE pre autorov beletrie.

Nie preto, že by sa ich hľadanie čitateľa netýkalo, ale romány, novely či zbierky poviedok majú vlastné zákonitosti, prácu s atmosférou a prinášajú celkom iný typ čitateľského zážitku. Tu hovorím opäť najmä k odborníkom, mentorom, konzultantom, lektorom, terapeutom a ľuďom, ktorí chcú svoje odžité know-how, príbehy z praxe a metodiku premeniť na použiteľnú, pevnú formu.

Keď za mnou príde expert, mentor alebo konzultant s hlavou plnou vedomostí, po prvej hodine rozhovoru sa takmer vždy dostaneme k rovnakej vete: „Ja by som tou knihou chcel pomôcť všetkým, ktorí sa v tejto téme strácajú.“

Znie to krásne, lebo je v tom ľudská dobrota, veľká dávka empatie a úprimná snaha odovzdať svetu niečo hodnotné.

Z hľadiska remesla je to však nábeh na čistú autorskú samovraždu.

Písať knihu pre „všetkých“ znamená nepísať ju pre nikoho. Všetci totiž neexistujú. Všetci nechodia po ulici, nekupujú si knihy, nemajú konkrétny problém, ktorý im nedá spať, a hlavne, nečítajú tie isté veci. Ak sa pokúsite napísať text, ktorý má pomôcť aj študentovi na vysokej škole, aj unavenému manažérovi v strednom veku a aj vašej tete z druhého kolena, výsledkom bude literárna kaša. Neurazí, ale nikoho ani „nevylieči”.

Pasca širokého záberu a ilúzia encyklopédie

Jeden z najväčších strachov expertov, ktorí začínajú písať, je strach z oklieštenia. Majú pocit, že ak tému zúžia na konkrétnu skupinu ľudí, prichádzajú o zvyšok sveta.

Podvedome tak padajú do pasce, ktorej hovorím „ilúzia encyklopédie“. Chcú do jednej knihy napchať všetko, čo za dvadsať rokov zažili, prečítali, vyskúšali a pochopili.

Prečo to robia? Často preto, že hoci tvrdia, že píšu pre klienta, v skutočnosti text podvedome smerujú na svojich kolegov z brandže. Chcú pred nimi vyzerať dosť múdro, dosť odborne, skrátka nepriestrelne. Boja sa, že ak vynechajú nejakú pokročilú teóriu, niekto z ich fachu ukáže prstom a povie: „Aha, na toto zabudol, to nie je dosť odborné.“

Lenže kniha nie je obhajoba profesijnej cti pred akademickou komisiou. Kniha je intímny rozhovor dvoch ľudí. Vás a človeka, ktorý sedí v kresle s vaším textom v ruke a investuje do vás svoj najdrahší majetok, teda pozornosť a čas. Vaši kolegovia vašu knihu až tak nepotrebujú, ako ju potrebuje váš čitateľ.

A ten nehľadá dokonalý marketingový trik ani to, ako veľmi sa budete tváriť profesionálne a úspešne. Ide mu o jasnosť. Chce pochopiť, kde je, čo sa deje a čo s tým môže urobiť.

Remeselný filter: Komu vaša kniha reálne zmení život?

Aby ste sa vyhli rozlievaniu do strán, potrebujete si hneď na začiatku, kým napíšete prvé slovo prvej kapitoly, nasadiť nemilosrdný remeselný filter. Musíte si odpovedať na otázku:

Komu táto kniha reálne zmení profesijný alebo osobný život?

Všimnite si to slovo zmení. Lebo nejde o to, komu sa bude páčiť. Nejde o to, kto povie, že je to pekné čítanie. Ide o človeka, ktorý je v situácii, kde vaša metodika, vaša skúsenosť, váš uhol pohľadu a váš prístup znamenajú prechod z bodu bolesti do bodu úľavy.

Zoberte si papier a namiesto tabuľky z marketingového školenia o cieľových skupinách (kde sa píše o veku, príjme a lokalite, čo je pri knihe teraz úplne zbytočné), si napíšte odpovede na tieto tri surové otázky:

1. V akej konkrétnej situácii sa môj čitateľ nachádza práve teraz? (Čo ho naštvalo v práci, kvôli čomu sa pohádal s partnerom, aká otázka mu víri v hlave v nedeľu večer?)

2. Čomu z mojej témy už rozumie a kde sa naopak hrubo mýli? (Týmto si nastavíte latku odbornosti, aby ste zbytočne nevysvetľovali abecedu niekomu, kto už chce čítať celé slová, alebo naopak.)

3. Čo je tá jedna vec, ktorú môže po prečítaní knihy urobiť inak?

Anatomická pitva: Keď sa pokúsite obuť rovnaké topánky dvom rôznym ľuďom

Poďme do praxe. Predstavte si, že chcete napísať knihu o osobnom leadershipe a reziliencii. Máte roky vlastných skúseností, odžité krízy a chcete s ľuďmi zdieľať, ako si nastaviť vnútorné hranice a nevyhorieť pod tlakom okolností.

Ak nemáte uprataného čitateľa, pokúsite sa v tej istej kapitole osloviť dvoch úplne odlišných ľudí.

Povedzme, že na jednej strane máme tvorkyňu a podnikateľku na voľnej nohe, ktorá zažíva špecifickú verziu tlaku. Jej problémom nie je nedostatok vizionárskeho myslenia, ale to, že prácu nosí v hlave aj pri uspávaní detí, nevie vypnúť notebook, neustále pochybuje o svojej hodnote a každú kritiku od klienta berie ako fatálne osobné zlyhanie. Potrebuje trpezlivý, raw tón, súcit a veľmi praktické rady o tom, ako oddeliť vlastnú identitu od pracovných výsledkov.

Porovnajme si to s prípadom vrcholového manažéra, ktorý riadi reštrukturalizáciu firmy. Jeho reziliencia je denne testovaná cynizmom trhu, prepúšťaním ľudí a politickými hrami v predstavenstve. Predstavme si scénu, kedy sedí na porade, navonok drží kamennú tvár lídra, ale v duchu vie, že ak tento tlak potiahne ešte dva mesiace, rozsype sa mu zdravie aj rodina. Potrebuje nadhľad, prípadové štúdie z krízového riadenia, tvrdé stratégie na mentálnu hygienu a jazyk, ktorý rešpektuje jeho vysokú mieru zodpovednosti bez zbytočného sentimentu.

Samozrejme, tie „bolesti” nemusia byť vždy iba takéto, ľudské príbehy sú pestré a prelievajú sa. Tento modelový príklad nám však ukazuje niečo iné - ak ich hodíte do jedného vreca, stratíte oboch. Podnikateľka na voľnej nohe sa zľakne chladného korporátneho tlaku and odloží knihu s tým, že toto nie je pre ňu. Manažér zase po dvoch stranách o tom, ako si upratať pocity viny, usúdi, že táto kniha je preňho príliš mäkká, a hodí ju do koša.

Reziliencia je síce stále tá istá téma, ale pre dvoch rôznych ľudí sú to dve úplne odlišné premeny. Nemôžete im obuť rovnaké topánky.

Mohli by ste teraz namietať, že tie svety sa predsa dajú spojiť do jednej knihy. Áno, dali by sa spojiť, ale museli by ste úplne zmeniť celú optiku a pozrieť sa na ne pod úplne iným uhlom pohľadu.

Nemohli by ste riešiť prevádzkovú realitu korporátu ani obývačky freelancera. Museli by ste ísť o poschodie hlbšie, do čistej ľudskej biológie, neurovedy alebo existenciálnej psychológie, kde strach z vyhorenia a tlak na výkon vyzerá v mozgu top manažéra aj unavenej matky úplne rovnako. Zmena uhla pohľadu znamená, že namiesto praktického manuálu o tom, ako manažovať deň, píšete hlbokú esej o povahe ľudského stresu. Obe cesty sú legitímne, len si musíte vybrať, v akom teréne staviate svoj dom. Ak chcete zostať na úrovni konkrétnej metodiky, urobíte dobre, ak ostanete verní jednému typu topánok.

Píšte pre jedného človeka

Keď máte tri surové otázky zodpovedané, urobte psychologický trik, ktorý zachránil nejeden rukopis pred rozpadnutím. Vyberte si zo svojej praxe jedného konkrétneho klienta. Človeka z mäsa a kostí, ktorý presne reprezentuje tú skupinu, ktorej chcete pomôcť.

Pomenujte si ho. A celú knihu píšte iba preňho.

Keď budete hovoriť o svojej téme a budete mať nutkanie odbočiť k veľkej akademickej poučke, alebo tam prihodiť príbeh, ktorý sa síce stal, ale rieši problém niekoho úplne iného, pozrite sa na tohto svojho ideálneho čitateľa a spýtajte sa: Pomôže mu toto v jeho konkrétnej situácii? Ak je odpoveď nie, tá kapitola letí von.

Výber bolí, to sme si už povedali. Ale zúženie cieľovej skupiny je prejav rešpektu k čitateľovi. Čím presnejšie trafíte jeho realitu, tým hlbšie vaša kniha zapadne do jeho knižnice. A o to nám v remesle ide, postaviť text, ktorý nesie hodnotu pre niekoho konkrétneho.

(Tento článok je štvrtý zo série Od nápadu ku knihe: čo si ujasniť pred písaním.)