Tu končí bezpečie povrchu a začína hĺbka. Moderné podobenstvo používam ako nástroj na dešifrovanie ľudskej psychiky a ducha. Sú to texty o prebudení, o strate ilúzií a o hľadaní vlastného svetla v krajine, kde nás učili držať oči pevne zatvorené.
V dávnych časoch, ktoré pamäť už dávno pochovala, stála nad svetom veža. V tej veži žilo 36 bohov, každý so svojimi túžbami, slabosťami a osudmi. No tento príbeh patrí iba jednému z nich – volal sa Eloi.
Keď som sa konečne odvážila vstúpiť do noci, očakávala som aspoň slabý záblesk hviezd. Ale nebolo tam nič. Tma noci bola absolútna ako nepreniknuteľný závoj, ktorý pohltil všetko.
Vždy som chcela poznať. V krajine, kde som sa narodila, sme po zotmení nemohli chodiť von. Také bolo status quo. Ľudia v noci neopúšťali svoje príbytky a ani si nepamätali, či niekedy boli časy, kedy po zotmení bežne chodievali von. Občas tento fakt dotazovali malé deti, keď sa pýtali svojich rodičov, prečo ľudia vo svete fungujú tak, ako fungujú. A rodičia odpovedali: „Ak v noci vyjdeš von, zaiste umrieš. Nikdy nechoď von v noci, počuješ ma? Nikdy!”
