O tom, ako Eloi umrel pre ľudstvo 9-tisíc krát

V dávnych časoch, ktoré pamäť už dávno pochovala, stála nad svetom veža. V tej veži žilo 36 bohov, každý so svojimi túžbami, slabosťami a osudmi. No tento príbeh patrí iba jednému z nich – volal sa Eloi.

Eloi bol mladý boh. Krásny, silný, a čo bolo najvzácnejšie, miloval ľudí viac ako všetci ostatní. Keď sa ľudia smiali, Eloiovo srdce tancovalo v radosti s nimi. Keď plakali, cítil ich bolesť, akoby bola jeho vlastná. Skláňal sa k nim, chránil ich a pomáhal im. Veril, že stačí milovať, byť tam pre nich a nikdy ich neopustiť a oni mu svoju vernosť s láskou darujú naspäť. A naozaj, jeho krásu a silu oslavovali, stavali mu chrámy a nosili dary. Aj bohovia ho mali v láske. No jeden z nich, starý a unavený Domion, na to pozeral inými očami. Už dávno prestal veriť v ľudstvo.

“Ľudia nestoja za tvoju vernosť,” hovoril svojmu mladému bratovi. “Ani jeden z nich nie je hoden, aby si k Zemi skláňal svoju tvár. Ľudia sú slabí. Keď príde skutočná skúška, zradia ťa."

Eloi nesúhlasil. Vždy bol tam, kde ľudí postretlo nešťastie, aby pomohol. Keď niekto padol, pomohol mu vstať. Keď niekto prosil, rozdával. Bohatstva mal nadostač. A ľudia mu za to stavali svätyne a paláce, nosili dary a radovali sa z pohľadu na jeho sochy a podobizne.

Domion bol odhodlaný dokázať Eloiovi svoju pravdu. Vidieť Eloiho lásku k ľuďom ho pálilo, jeho srdce bolo zatvrdnuté horkosťou. Preto vrhol na Zem mocnú kliatbu, ktorá sa zbiehala na oblohe do morového mraku. Mrak choroby a súženia zatienil pohľady ľudí. Chradli a trpeli. Mor im rozožieral kožu a mäso až do špiku kosti. Mor priniesol zápach rozkladu a smrti. Mor bral všetko živé na Zemi.

Zúfalí smrteľníci žiadali svojho obľúbeného boha o pomoc. Eloi vyzýval Domiona, aby prestal a ten mu prezradil, ako možno zrušiť mocnú kliatbu. “Iba ten človek,” povedal Domion s diabolským úškrnom, “ktorý vezme život svojmu blížnemu, získa imunitu. Liekom na vlastnú smrť je smrť toho druhého.”

Eloi bol zhrozený krutosťou staršieho boha. Ako môže dovoliť, aby jeho milovaní ľudia páchali ohavné činy? Zápasil s Domionom, ale nemohol nič robiť. Každý zámer, každá myšlienka, sa musí naplniť - taký bol zákon na nebi i na Zemi. Čo je raz vyslané, to musí byť zrealizované bez ohľadu na to, či je to dobré, či zlé.

“Daj nám liek! Prezraď nám, ako sa môžeme brániť pred morom!” žiadali ľudia svojho krásneho boha pred oltármi. Eloi mlčal. Daň za prežitie bola príliš krutá. Kým sa Eloi trápil, mor obnažoval ľudí na kosť, nehľadel brata. Nehľadel dieťaťa. Zdieral z kože všetkých.

“Načo je nám taký boh!” kričali ľudia. Pálili chrámy. Preklínali sväté obrazy.

“Pozri sa, čo robia,” ukazoval Domion svojmu obľúbenému bohovi s krutým uspokojením, “Ani jeden z nich nie je hoden tvojho pohľadu. Toto je skutočná podoba ľudstva.”

Eloi zahorel hnevom a zniesol sa z božej veže k Zemi. Domion ho žiarlivo prenasledoval. Uprostred ľudských pozostatkov sa zúrivo bili. Ich boj prilákal zástupy ľudí.

“Smrteľníci!” ozýval sa Zemou Domionov hromový hlas. “Ak chcete prežiť…”

“Nie!” snažil sa ho Eloi zastaviť úderom.

“...musíte zabiť! To je liek na mor, to vám Eloi tají!”

Eloi sa ho snažil zastaviť, no jeho hlas zanikol v šumení zúfalstva. Vydesení ľudia videli, že bohovia sa bijú nad ich hlavami, a to len posilnilo ich vieru v Domionove slová.

Niektorí z nich odsúdili takú myšlienku. Ale potom tu boli tí, čo niesli na rukách svoje hladné deti. Myšlienka na vraždu v nich hlodala, aj keď bolela a bola trpká… “Aby prežili moje deti…” mysleli si. Čo môže byť horšie, ako sledovať svoje dieťa bolestivo umierať?

Eloi podľahol zúfalstvu. Padol na kolená. Domion sa mu vysmieval: “Si silný Eloi. Môžeš byť silnejší ako ja, ak sa vzdáš svojej slabosti, tej hlúpej lásky k ľuďom.”

Eloi sledoval, ako dav ľudí šeptá vystrašeným hlasom: “Je to pravda? Musím niekoho zabiť, aby som sa zachránil?” Ľudia sa nesmelo obzerali po svojich tvárach - nájde sa niekto, kto bude prvý? A naozaj, neprešlo veľa času a prvý sa našiel. Prvý smrteľník, ktorý zdvihol meč, to robil so slzami v očiach. "Musím zabiť, aby som prežil," zápasil.

Keď Eloi videl, ako zástupy ľudí začínajú podliehať tej hroznej myšlienke, pocítil obrovské zúfalstvo a beznádej. Ak im nedokážem pomôcť... ak ich nedokážem zastaviť… stratia oveľa viac než život.

Srdce mu bilo ako zvon. “Zabite mňa!” zvolal. Postavil sa do stredu zástupov: “Zabite mňa!” volal ako zmyslov zbavený. “Zabite mňa a žite!” nariekal.

Domion zúril: “Si ochotný dať svoj život za život týchto vrahov?!”

A vtedy meč v rukách dieťaťa, vedených ustrašenými rukami svojho otca, prebodol teplé srdce boha. Eloi opäť padol na kolená. “Nemôže umrieť. Je to boh!” kričal otec dieťaťa, aby sa ospravedlnil sám pred sebou a neprišiel o rozum. “Pozrite! Stále dýcha!” A ľudia videli, že naozaj je to pravda.

“Aj tak za to môžu bohovia," šepkali si ľudia po chvíli. Ich odhodlanie rástlo.

Zakrátko sa našiel druhý, ktorý vytiahol meč zo srdca mladého boha, aby ho prebodol druhýkrát.

Eloi nemohol umrieť. Bol boh. Bol nesmrteľný. Ale cítil bolesť. Vo výkriku sa ozývala zamorenou krajinou a nebolo jej konca. A ľudia stáli v rade, aby mohli bodnúť svojho kedysi milovaného, krásneho boha do srdca tiež. Eloi krvácal každý raz ako prvýkrát. Niektorým sa triasli ruky a netrafili, tak bodali zas a znova. Bodali a zabíjali ako šialení, a mnohým sa stalo, že v ten deň síce naozaj získali život, ale prišli o rozum.

Domion sa na celý výjav znechutene pozeral. Nenávidel, že jeho brat dovolí ľuďom spôsobiť mu takú bolesť. Nenávidel aj bolesť samotnú. Naraz videl, ako sa aj na neho mečom zahnal jeden odvážny smrteľník. Zrazil ho k Zemi a rozšliapol ho ako mravca.

“Ani jeden z nich nie hodný, aby si im venoval svoj pohľad,” opakoval stále dookola.

Nevšimol si človeka, ktorý sa v šoku triasol obďaleč a bezmocne sa na vraždu boha prizeral. Prečo mu tak dlho trvalo uvedomiť si, čo musí robiť? Bol zbabelý. Bál sa. Keď vystúpil, boh Eloi už prišiel o srdce viac ako tucet krát. “Dosť,” kričal vystrašený človek z radu a postavil sa pred svojho boha. “Dosť! Zabite radšej mňa, vy hlupáci!”

A dav, ako v tranze, sa na neho naozaj vrhol. Eloi pobral posledné zvyšky síl, aby ho odstrčil a prijal jeho rany. Domion neveriaco krútil hlavou.

“Je tu jeden,” zachrčal Eloi a vypľul svoje posledné slová, “je tu tento jeden… keby bol naozaj len on jeden, tak to za to stojí. Pre tohto jedného za to ľudstvo stojí." Prehral si...

V ten deň Eloi umrel viac ako 9-tisíc krát. Tí, ktorí ho zabili, prežili, lebo taký bol sľub a sľuby sú sväté. Všetky sa stanú pravdou, keď sú už raz dané, či sú dobré a či zlé.

Keď boh umrel posledný krát, na nebi i na Zemi zavládlo hrobové ticho. Čas zastal. Ani hviezdy na nebi sa nepohli. Spolu s Eloiom bol na kolenách aj starý, žiarlivý boh Domion.

Domion pomaly vystrel ruku k Eloiho tvári, no jeho prsty, zvyknuté na ničenie, zostali visieť vo vzduchu. Okolo nich stáli ľudia, ktorí prežili. Ich telá boli zdravé, mor zmizol, no ich oči boli prázdne a mŕtve, akoby s každým bodnutím do božieho srdca vyrezali kus seba. Boli to víťazi, ktorí stratili dušu.

“Vstaň,” zašepkal Domion, a jeho hlas, kedysi hromový, sa teraz chvel ako lístie v búrke, “vstaň, brat môj. Ukáž mi znova tú ich dobrotu, o ktorej si hovoril.”

No Eloi mlčal. Deväťtisíc smrtí v jeden deň bolo priveľa aj pre boha.

Domion sa postavil a pozrel na zástupy vrahov, ktorí pred ním skláňali hlavy. V tej chvíli zažíval ochromujúcu hrôzu z vlastného víťazstva. Svojou kliatbou nezničil len Eloiho, zničil aj samého seba. Ostal bohom sveta, v ktorom už nebolo koho milovať a v ktorom on sám ostal uväznený so svojou pravdou, ktorá sa ukázala byť tým najťažším trestom.

Otočil sa k veži, no neurobil ani krok. Zostal stáť v prachu vedľa brata, uprostred ľudí, ktorých tak nenávidel, a po prvýkrát od počiatku vekov pocítil, že je skutočne starý a nekonečne unavený. Uvedomil si, že Eloi, hoci mŕtvy, zvíťazil, lebo zomrel s nádejou, zatiaľ čo on, nesmrteľný, bude musieť večne žiť s vedomím, že ten jeden človek, jeden jediný, odvážny človek, mu vzal právo opovrhovať celým ľudstvom.

Márnosť, myslel si. To zo mňa ostalo.