Príbeh o tom, ako som navždy odišla v túžbe poznať noc - časť 2

Keď som sa konečne odvážila vstúpiť do noci, očakávala som aspoň slabý záblesk hviezd. Ale nebolo tam nič. Tma noci bola absolútna ako nepreniknuteľný závoj, ktorý pohltil všetko. Dvere, ktorými som do tmy vstúpila, sa rozplynuli, a ja som sa ocitla v slepote, ktorá ma obklopila zo všetkých strán. Natiahla som ruky pred seba. Dúfala som, že niečo nahmatám, niečo, čo mi ukáže smer. Namiesto toho som cítila len chladné prázdno. Otočila som sa, urobila niekoľko nesmelých krokov, ale tma bola všadeprítomná. Nič nebolo vidieť, nič nebolo počuť. Bolo to, akoby som bola odrezaná od všetkého, čo som kedy poznala. Ostal mi len aký-taký “pocit seba”.

Prvotnú paniku som zahnala odhodlaním. Netušila som, či som von a či dnu, hore alebo dole. Tma bola hustá a svojou váhou ma stláčala do seba. Odolávala som a pomaly kráčala dúfajúc, že idem dopredu a že to je len skúška. Skúška, či som hodná vidieť hviezdy. Prešiel rok, dva, tri… Moje odhodlanie začali vyžierať zuby pochybností: “Spravila si chybu. Ostatní mali naozaj pravdu - v tme na ľudí číha len smrť. Prečo si si nedala pokoj? Prečo si nepočúvala rady ostatných a vošla si do tej poondiatej tmy? Ako dlho chceš ešte kráčať, ako dlho chceš ešte prežívať? Zomrieš. Zaiste zomrieš. Nikto nikdy nenájde tvoje pozostatky, budeš len ďalšou z tých, ktorí odišli do noci a už sa nikdy nevrátili.”

Pod náporom pochybností mi začali dochádzať sily. Každý krok sa stával oveľa ťažším než ten predtým. Skúšala som volať o pomoc, ale tma pohltila všetky snahy o zvuk svojím tichom. Tma bola všade a nikde, bez začiatku a bez konca. Bolo to, akoby som tlačila pred sebou obrovskú, neviditeľnú masu, a s každým ďalším krokom som cítila, ako ma jej hmotnosť tlačí späť.

Zastala som. V tom momente tma drvivo dopadla na moje plecia, podlomila mi kolená a zlovoľne udrela na moje presvedčenie: “Nedokážem to. Nemám na to. Mýlila som sa. Nie som dosť dobrá. Moje úsilie nemá zmysel. To, po čom z celého srdca túžim, nikdy neuvidím. Som hlúpa.”

Cítila som, že padám. Celou mojou bytosťou sa rozliehalo zúfalstvo. Pocit bezmocnosti ma pohltil ako hustý, čierny dym, ktorý sa rozlieval do každej bunky môjho tela. Nielenže som bola v tme. Stávala som sa tmou.

“Tak takto teda dopadne hrdina, ktorý sa odváži spoznať noc,” smiala som sa smiechom bláznov, na kolenách, s tvárou v dlaniach. “Roky som verila. Roky som kráčala. Roky som dúfala a všetko to je márne. Umieram. Tma, vezmi si ma.”

Vtedy som si niečo všimla. Nie zvuk, ale vibráciu – jemný, sotva postrehnuteľný impulz. Zastavila som sa a načúvala každým pórom svojej pokožky. Až vtedy som si uvedomila, že to, čo cítim, vychádza zo mňa. Bol to tlkot môjho vlastného srdca. Ešte bilo.

Sústredila som sa na ten rytmus, na ten jediný zvuk, ktorý mi v tme ešte ostal. S každým ďalším úderom srdce silnelo. Jeho hlas sa rozlieval všade vôkol mňa vo vlnách jasného svetla. Keby som nebola už dávno zrazená na kolenách, padla by som od údivu. Po rokoch v tme som konečne uvidela. Vibrácie môjho srdca sa odrážali od krajiny a vytvárali vo mne obraz toho, po čom som túžila. Svet zrazu získal tvar a farby. Konečne som videla, kde som. Konečne som uvidela hviezdy.

“Bolo to také jednoduché!” smiala som sa po rokoch, ktoré som strávila v temnej pasci svojho vlastného bláznivého úsilia. Po tvári mi stekali slzy radosti: “Také jednoduché!”

https://www.youtube.com/watch?v=JwDnsiWiR_I