O revolúcii ducha v čase konzumného pekla

Milujem pokrok, naozaj. Som prvá, ktorá oslavuje teplú vodu a splachovací záchod, pretože predstava, že by som si mala v mene „návratu k prírode“ odskočiť niekde do mrazivého lesa, ma úprimne nedesí o nič menej než ranná káva bez kofeínu. Technika nás zbavila driny, medicína nám kúpila dekády márnivého života navyše a internet nám pod nos naservíroval všetko poznanie sveta. Nechcem sa vracať do jaskyne. Chcem však vedieť, prečo v tých našich dokonale vyhriatych obývačkách sedíme vnútorne vyprázdnení ako akciové regály s cukrom po nájazde dôchodcov.

Problém nie je v tom, že máme iPhony a inteligentné vysávače. Problém je, že náš technický rozvoj „predbehol" rozvoj nášho ducha o celé svetelné roky.

Vybudovali sme si smart domácnosti, kde za nás kávovar premýšľa, kedy potrebujeme dávku kofeínu, ale akosi sme v tom celom procese zabudli pestovať niečo, čo nie je vyrobené z plastu. Zabudli sme pestovať kultivovaného človeka. 

Pasca zrýchlenia a umenie nechať sa požierať ničím

Pán sociológ Hartmut Rosa prišiel na to, že sme sa všetci kolektívne zasekli v pasci zrýchlenia. Technika nám mala čas šetriť, sľubovala nám hory slobody, no namiesto toho nás uväznila v tempe, z ktorého sa nášmu vnútornému nastaveniu krúti hlava. Sme majstri sveta v požieraní. V besnom tempe do seba hádžeme informácie, digitálne vnemy a umelé zážitky, ktoré majú trvanlivosť asi ako včerajší parížsky šalát.

Problém je, že to, čo do seba takto nekontrolovane natlačíte, nestíhate vnútorne spracovať, nieto ešte stráviť. Sme senzoricky preťažení. Stávame sa len prechodnými stanicami pre cudzie myšlienky a nepoužité vnemy, ktoré v nás akurát tak kysnú, namiesto toho, aby nás skutočne vyživovali. Sme „overwhelmed“, sme totálne zahltení, ale nemá to nič spoločné s tým, že by sme mali objektívne viac práce než naši predkovia. Tí sa síce nadreli na poliach, ale ich svet mal aspoň jasné kontúry a predvídateľný rytmus.

My sme preťažení, pretože sme stratili schopnosť hĺbky. Sme rozptýlení po povrchu miliónov nepodstatných vecí a zúfalo nám chýba pevný bod, o ktorý by sme sa mohli oprieť. Ten pocit vyhorenia, ktorý dnes pociťuje každý druhý človek, nie je z práce, je z tej nekonečnej, plochej prázdnoty, ktorú sa snažíme zaplniť ďalším a ďalším bezcieľnym kliknutím. Spoiler: nefunguje to. Čím rýchlejšie scrollujeme, tým menej v skutočnosti vidíme.

Odcudzenie od „posvätna“ v sekulárnom svete

Tu narážame na niečo, čo takmer zaváňa filozofiou, a možno aj niečím, čo sa kedysi dávno volalo náboženský rozmer bytia. Kedysi nás ku kultivácii vnútra, k disciplíne ducha a k hľadaniu zmyslu nútila komunita, tradícia alebo aspoň strach z pekla. Dnes sme v tom ostali úplne sami. Sme slobodní, ale je to sloboda v prázdnom priestore, kde ozvena nášho vlastného ega znie až príliš hlasno.

Teológ Rudolf Otto básnil o koncepte „mysterium tremendum“, o tom posvätnom chvení a úžase z bytia, ktoré vás fackuje svojou veľkosťou. Je to ten moment, kedy sa zastavíte pod hviezdnou oblohou alebo nad skutočne hlbokou myšlienkou a pocítite, že život nie je len nekonečný zoznam úloh a excelovská tabuľka, ale tajomstvo, ktoré vás presahuje.

V našom konzumnom pekle sme však tento vzácny úžas vymenili za okamžitý dopamín. Konzum je v svojej podstate hlboko anti-humanistický. Nepotrebuje, aby ste premýšľali, potrebuje, aby ste chceli. Chceli nové auto, nový krém, novú identitu. Robí z nás predvídateľné súčiastky trhu, štatistické jednotky, ktoré spoľahlivo reagujú na ten správny algoritmus.

Humanizmus 21. storočia by mal byť o niečom inom, o tom, že človek musí ostať mierou všetkých vecí, nie ich obeťou. Technika má slúžiť nášmu rozkvetu, nie našej kolektívnej otupenosti. Splachovací záchod, podlahové kúrenie či inteligentná domácnosť sú skvelé civilizačné výdobytky, no načo nám je všetok ten komfort a teplá voda, ak v tej dokonale vyhriatej kúpeľni sedí človek, ktorý už nevie, kto vlastne je, čo naozaj cíti a čomu, dočerta, ešte verí? Ak sme stratili schopnosť vnímať vertikálny rozmer života, ten, ktorý nás ťahá nahor nad hladinu prežívania, sme len veľmi luxusne ubytovaní v pekle vlastnej márnosti. Kultivácia ducha nie je prežitok, je to jediná cesta, ako v tom pohodlí psychicky nezahynúť.

Revolúcia každodennosti: Prečo janapress?

Janapress nevznikol ako ďalší projekt na generovanie zisku z predaja papiera. Je to pokus o nevyhnutnú symbiózu. Nie je to naivný boj proti technike, je to vedomý a tak trochu drzý boj za ľudskosť v čase nášho najväčšieho technologického rozkvetu. Je to snaha podnietiť „revolúciu ducha“, ktorá sa nedeje s transparentmi na námestiach, ale v tichu vašich obývačiek, pri knihách, ktoré majú tú odvahu vás v tomto zrýchlenom svete prinútiť k jednému radikálnemu činu: spomaliť.

Kultivácia žitia pre mňa znamená návrat k introspekcii. Znamená to nabrať odvahu vybrať si kvalitu pred kvantitou a skutočný zmysel pred všadeprítomným, pozláteným bullshitom. Je to rozhodnutie, že nebudeme len pasívnymi prijímačmi vnemov, ale aktívnymi tvorcami vlastného vnútra. Ak po nás na tejto zemi ostane čo i len pramalá stopa snahy o poľudštenie nášho priestoru, ak sa nám podarí vrátiť váhu aspoň niekoľkým slovám, bude to víťazstvo.

Lebo pravda je taká, že sme revolučné deti, ktoré už dávno nečakajú na spasiteľa zvonku. Už sme pochopili, že žiadne politické gesto ani technologický zázrak nás nevykúpi z našej vlastnej prázdnoty. Svet bude lepším miestom len vtedy, ak sa my sami staneme kultivovanejšími bytosťami. Ak v tom celom modernom hluku znova nájdeme svoju vlastnú frekvenciu a spojíme sa v tom, čo je v nás skutočne ľudské.

Máme techniku, máme prostriedky a máme bezprecedentnú slobodu. Teraz je ten najvyšší čas prestať ich len bezhlavo „požierať“ a začať ich používať na to najdôležitejšie: na rozvoj a ochranu toho, čo z nás robí ľudí. 

Ako prežiť s radosťou aj v prdeli

Kúpiť e-book