Existujú dva druhy pohybu. Jeden je ten, čo poznáme – vedomý, zámerný, zrozumiteľný. Vychádza z mysle, z tých pár odrobiniek mozgu, ktoré si viem ako-tak aktivovať, keď sa mi chce.

Vždy som chcela poznať. V krajine, kde som sa narodila, sme po zotmení nemohli chodiť von. Také bolo status quo. Ľudia v noci neopúšťali svoje príbytky a ani si nepamätali, či niekedy boli časy, kedy po zotmení bežne chodievali von. Občas tento fakt dotazovali malé deti, keď sa pýtali svojich rodičov, prečo ľudia vo svete fungujú tak, ako fungujú. A rodičia odpovedali: „Ak v noci vyjdeš von, zaiste umrieš. Nikdy nechoď von v noci, počuješ ma? Nikdy!”

Žijeme v časoch, ktoré sú takmer dokonalé, a práve preto sú občas úplne neznesiteľné. Milujem pokrok, naozaj. Som prvá, ktorá oslavuje teplú vodu a splachovací záchod, pretože predstava, že by som si mala v mene „návratu k prírode“ odskočiť niekde do mrazivého lesa, ma úprimne nedesí o nič menej než ranná káva bez kofeínu.