Úvaha o tom, ako sa snažíme žiť, ale ignorujeme život

„Zmysel života je jednoducho byť nažive. Je to tak zjavné, očividné a jednoduché. A predsa každý pobehuje ako zmyslov zbavený vo veľkej panike, akoby bolo nevyhnutné dosiahnuť niečo mimo seba samého.“ Allan Watts.

Existujú dva druhy pohybu.

Jeden je ten, čo poznáme – vedomý, zámerný, zrozumiteľný. Vychádza z mysle, z tých pár odrobiniek mozgu, ktoré si viem ako-tak aktivovať, keď sa mi chce. V tomto pohybe si plánujem, organizujem, nastavujem budík, píšem si to-do listy a s ľahkou dávkou narcizmu hovorím, že „mám veci pod kontrolou“. Tento pohyb pozná slová ako cieľ, stratégia, ambícia. Je to pohyb, čo sa dá vysvetliť – aj druhým, aj sebe.

Potom je tu druhý pohyb.

Nevysvetliteľný, nevynútený, takmer nepostrehnuteľný. Vychádza zo života. Nie z mojej vôle, ale z odovzdania. Tento pohyb neprichádza vtedy, keď ho voláš. On je. Je stále tu, tichý ako tlkot srdca, ktorý sme prestali počuť, lebo sme si nasadili slúchadlá a pustili si ďalší podcast o tom, ako tlčie srdce.

Tento druhý pohyb je ako tok rieky pod hladinou, ako vietor, čo sa neháda s vetvami, len ich jemne hladí a ohýba. Nedá sa vnútiť, ale nechá sa viesť a zároveň vedie. Prúdi, hýbe sa, tvorí, ničí, lieči, premieňa. A keď ho raz pocítiš, zistíš, že to on hýbal tebou celý čas, len si to nevnímal, lebo si bol príliš zaneprázdnený tým, že… bohvie čím. Možno tým, že musíš splatiť hypotéku.

Druhý pohyb, ten živý, sa často skrýva v pozadí všetkého. Je pod údermi srdca, pod pauzami medzi vetami, pod náhlym šepotom, keď ti niečo našepkáva: „Tadiaľto nie.“ Alebo len tak – nič. Ticho. Medzera. Prázdno medzi dvoma rozhodnutiami, ktoré sa ti snaží naznačiť, čo má zmysel.

Prvý pohyb býva k druhému hluchý. Je nahlas. Hektický. Nervózny. Je ako DJ, ktorý chce, aby každý počul jeho playlist, aj keď nikto netancuje (lebo na tú hudbu sa tancovať jednoducho nedá). Zatiaľ čo druhý pohyb sedí v kúte s prekríženými nohami, pije čaj a usmieva sa. Vie, že všetko príde, keď má. Vie, že nič netreba. Vie, že je život.

Ale my? Snažíme sa žiť, ale ignorujeme život. Túžime po vedení, ale odmietame byť vedení. Sme v pohybe, ktorý odporuje pohybu. A tak vzniká rozpor. Duševné kŕče. Úzkosť. Sklamanie, že aj keď makáme, niečo nám uniká.

Ak chceme spoznať druhý pohyb, nestačí ho skúmať. Musíme sa ním stať. Musíme sa vzdať toho, čo nás chce riadiť, aby sme mohli byť skutočne vedení životom. Zmiznúť, ale nie dramaticky – len tak, pokorne. Stať sa priestorom, cez ktorý život prejde, keď ho neblokujeme našimi ambíciami.

Je vzácne poznať ľudí, ktorí si druhý pohyb všimli. Nepoviem, že ho pochopili – lebo on sa nedá celkom pochopiť, len cítiť. Sú to ľudia, čo sa nehádajú s osudom, lebo tancujú s ním. Hýbu sa s pohybom života. Nie proti nemu, nie vedľa neho – s ním. A tým sú mu najbližšie, pretože spájajú svoju vôľu s odovzdaním, zámer s plynutím, plán s dôverou.